Rozmach technológií a jednotlivých aplikácií, ako aj presunutie vyučovania do online prostredia v čase Covid-19, podmienili nárast kyberagresie medzi deťmi. Prejavmi kyberagresie sa v čase pandémie stalo vypínanie zvuku a kamery počas dištančného vzdelávania, nahrávanie odpovedí spolužiakov s následnou úpravou a dehonestovaním, posmievanie a zosmiešňovanie detí z bytových podmienok, v ktorých sa realizovalo dištančné vzdelávanie.
Kyberagresiou medzi deťmi je online ohováranie a osočovanie, online zahanbovanie (shaming) a ponižovanie, online vylúčenie, online vyhrážanie a vydieranie, sexting a kyberšikanovanie.
Online ohováranie
Predstavuje zbytočné komentovanie vlastností alebo činov osoby, ktoré väčšina nezdieľa a odsudzuje. Nemusí ísť zákonite o negatívne vlastnosti alebo nevhodné činy. Môžu byť nimi znaky a prejavy, ktorými sa dieťa alebo iná osoba odlišuje od ostatných. Online ohováranie vystavuje dieťa neprajnosti, nenávisti, zosmiešňovaniu alebo opovrhovaniu.
Online osočovanie
Podobne ako online ohováranie predstavuje škodlivý komentár, ktorý je však nepravdivý. Škodlivý komentár, ktorý sa objaví v sociálnych médiách, môže predstavovať značné nebezpečenstvo (nielen) pre dieťa, pretože opakované tweety a zdieľanie vymyslených výrokov umožňujú zasiahnuť potenciálne veľké publikum, čo obeti spôsobuje alebo pravdepodobne spôsobí vážnu ujmu.
Online zahanbovanie (shaming) a ponižovanie
Verejné zahanbovanie a ponižovanie na internete sa deje aj medzi deťmi. Spôsobmi zahanbenia a ponižovania medzi deťmi sú: výzvy a vylúčenia zo sociálnych sietí; doxing – zverejnenie citlivých informácií, ktoré môžu dieťa poškodiť; distribúcia sexuálneho materiálu (fotografií a videí), bez súhlasu a so zámerom ponížiť. K uvedenému prejavu kyberagresie dochádza v dôsledku nedostatku empatie voči druhým.
Online vylúčenie
Vylúčenie predstavuje akt úmyselného vyčlenenia a vylúčenia osoby z online skupiny v rámci jednotlivých sociálnych sietí a platforiem. Online vylúčenie alebo aj sociálna exklúzia v online priestore nastáva, keď je osoba násilne alebo mimovoľne (nenásilne) vylúčená zo skupín, v rámci ktorých denne vykonávala sociálnu interakciu. U detí je to prostredie sociálnych sietí, aplikácií a četov, napr. na Facebooku, Tik-Toku, Whatsappe a pod.
Online vyhrážanie a vydieranie
Online vydieranie zahŕňa akt vyhrážania sa zdieľaním informácií o jednotlivcovi (vrátane obrázkov alebo videa) jeho priateľom alebo rodine, pokiaľ nie je splnená požiadavka. Môže prebiehať v akejkoľvek online službe a platforme, webovej stránke alebo aplikácii. Online vydieranie medzi deťmi sa realizuje buď zmanipulovaním, oklamaním alebo prinútením zdieľať svoje fotografie intímnej povahy, alebo vyhrážaním zdieľania inkriminovaných materiálov, ktoré boli konsenzuálne poslané, v prípade, ak osoba nesplní požiadavku. Uvedený druhý spôsob môže vzniknúť ako dôsledok romantických vzťahov medzi dospievajúcimi. Online vydieranie môže byť desivé a obete sa často cítia trápne, vystrašene alebo bezvýchodiskovo. Hoci obete online vydierania nie sú na vine, strach z úsudku alebo z toho, že sa dostanú do problémov, je často veľkou prekážkou, aby upozornili na problém.
Sexting
Vzťahuje sa na odosielanie a prijímanie fotografií, videí a textov s erotickým a sexuálnym charakterom, ktoré je realizované medzi deťmi jednak na vzbudenie záujmu o inej osoby, na posilnenie vzťahu, na budovanie sebavedomia a pod. Realizovaný je aj v rámci experimentovania v oblasti vlastnej sexuality, ako zábava a rozptýlenie.
Judge (2012) definuje sexting ako „odosielanie sexuálnych obrázkov prostredníctvom textových správ a môže tiež zahŕňať „zavesenie“ (uploading) sexuálnych obrázkov na webové stránky.“
Gregussová a Drobný (2013, s. 86) definujú sexting ako „flirtovanie na internete, sexuálne komentáre na čete, erotické SMS a MMS správy, posielanie erotických materiálov cez internet a mobil.“
Van der Hof a Koops (2011, s. 17) identifikujú typy sextingu ako: self-sexting, ktorý možno chápať ako správanie, kedy dospievajúci posielajú svoje vlastné fotografie, peer-sexting, pre ktorý je charakteristické posielanie obrázkov medzi rovesníkmi.
Okrem týchto typov existuje aj partnerský – konsenzuálny sexting; nátlakový sexting; priťažujúci sexting – súvisiaci s kyberšikanovaním, pornografiou, kybergroomingom a inými prejavmi online rizikového správania.
Za markantný problém sextingu realizovaného deťmi a medzi deťmi (v podobe self-, peer-sextingu, konsenzuálneho sextingu) možno považovať skutočnosť, že inkriminovaný materiál môže byť zneužitý na vyhrážanie, vydieranie, zosmiešňovanie, kyberšikanovanie, pornografické zámery a kybergrooming… .
Kyberšikanovanie
Všetky vyššie uvedené prejavy kyberagresie medzi deťmi môžu nadobudnúť charakter kyberšikanovania.
Podľa Agatstonovej (2007) predstavuje kyberšikanovanie formu emocionálneho útoku (označovaného aj ako relačná agresia – t j. skrytý druh agresie, pri ktorom dochádza k narušeniu vzťahov a sociálnemu vylúčeniu), ktorý spôsobuje pocity strachu, izolácie a ponižovania obetí.
R. Stutzky (2012, s. 3) definuje kyberšikanovanie ako „využitie moderných komunikačných technológií na ponižovanie, vyhrážanie alebo zastrašenie jednotlivca v snahe získať moc a kontrolu nad ním“.
Kyberšikanovanie na rozdiel od kyberagresie predstavuje opakované správanie, ktoré dieťaťu spôsobuje opakovanú ujmu. Rovnako ako pri kyberagresii, tak aj pri kyberšikanovaní je podstatný zámer ublížiť v nerovnocenných intenciách dvoch alebo viacerých osôb.
Za nerovnocennosť možno považovať:
- prevahu v sociálnom/mocenskom postavení detí, napr. žiak – vodca triedy, žiak – triedny šašo vs. žiak outsider, žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, žiak so zdravotným znevýhodnením a pod., kde dominantnejšia osoba uplatňuje v online prostredí mocenský a komunikačný nátlak voči slabšej a zraniteľnejšej osobe,
- prevaha v zručnostiach pri používaní sociálnych médií a informačno-komunikačných technológií, vrátane digitálnych zručností.
Kyberšikanovaním nie je hra ani zábava. Takisto ním nie sú online útoky medzi deťmi s rovnakým sociálnym postavením v triede alebo skupine, a taktiež ním nie sú útoky realizované deťmi s rovnakými digitálnymi zručnosťami a zručnosťami pri používaní sociálnych médií a informačno-komunikačných technológií.
V súčasnej dobe sa ukazuje, že pedagogická prax preceňuje kyberšikanovanie a podceňuje kyberagresiu. Takmer každý nevhodný akt realizovaný medzi deťmi je považovaný za kyberšikanovanie. Je však potrebné citlivo pristupovať k diagnostikovaniu jednotlivých prejavov a prihliadať na znaky kyberšikanovania, ktorým sa odlišuje od kyberagresie, a to opakovanosť útokov a ujmy.
Čo znamená opakovanie útokov?
Je charakteristické dlhotrvajúcim útočením na osobu. Môže ním byť: 1. vystavenie obete rovnakým, ale aj rôznym prejavom kyberagresie v dlhšom časovom horizonte; 2. vystavenie obete cielenému neopakovanému útoku od jednej osoby, ktorý iné osoby stupňujú (predovšetkým nevhodne komentujú) v dlhšom časovom horizonte. Príkladom takého správania je nevhodný tweet na sociálnej sieti, kde množstvo iných osôb v komentári pod tweetom opakovane útočí na osobu, ktorá je takto opakovane viktimizovaná.
Čo znamená opakovanie ujmy?
Ide o nepriaznivý dôsledok nevhodného správania, ktorý osobe spôsobuje strach a škodu (zdravotné, psychosomatické problémy, edukačné problémy, problémy vo vzťahoch a pod.), pretože online útok má tendenciu rozrušiť a ohroziť.
Základom pre diagnostikovanie kyberagresie a kyberšikanovania je, nakoľko obeť útoky hodnotí ako poškodzujúce, zraňujúce a ohrozujúce. Kým jedno dieťa negatívny prejav v online prostredí odignoruje a nič si z neho nerobí (v závislosti od copingových stratégií zvládania online záťaží), iné dieťa je z prejavu rozrušené, nesvoje, na útok emocionálne reaguje, čím dáva útočníkovi odpoveď, že jeho útok bol úspešný a zranil osobu. Intenzita reakcií obete posilňuje útoky. Opakovanosť ujmy teda znamená, že obeť útoky dlhodobo vníma ako škodlivé, prípadne aj stupňujúce sa, čo ešte viac stupňuje traumu dieťaťa.